Teológia Ruskej "civilizície"

  Teológia ruskej civilizácie (doplnenie z r. 2000) Rusko — Rus je jednou z regionálnych civilizácií tejto planéty, ktorá do seba počas celých dejín vťahuje okolité národy. Rus je zrkadlom nezištnosti Sveta v tom zmysle, že po záhube minulej nespravodlivej civilizácie ľudstvo prišlo takmer o všetky vedomé spomienky na ňu, stratilo jej kultúru, a pri formovaní novej globálnej civilizácie, ktorá zjednotí celé ľudstvo v Ľudskosti, Rus do seba vťahuje všetky ostatné kultúry aj s ich národmi úmerne tomu, nakoľko nezaujato-nezištne rieši vo svojom živote otázku: «čo je pravda z toho všetkého, s čím sa stretáva vo svojom živote?» Inými slovami, my — Rus — sme v podstate civilizáciou Miery:  ak sa nemýlime v odpovedi na uvedenú otázku, tak sa do hraníc Rusi vlievajú nové národy aj so svojimi kultúrami, oslobodené od nejakých svojich minulých necností, vlievajú sa do kultúry samotnej Rusi, obohacujúc ju vlastnou pravdou;  ak sa mýlime v odpovedi na uvedenú otázku, potom nás Boží Zámer k zle vyriešenej otázke vracia znova a znova až dovtedy, kým nedospejeme k správnej odpovedi. Pritom krajiny a národy, ktoré sa vlievajú do Ruskej mnohonárodnej civilizácie, sa stávajú ruskými. A tento proces, podľa nášho názoru leží v riečisku Božieho Zámeru. My — Rus — určujeme ten «spoločný meter», o ktorom písal F.I.Tjutčev, no my ho určujeme pre budúcnosť; a v každej dobe sa nás iní snažia merať štandardom, získaným kedysi od nás1 a predurčeným k zrušeniu.

  Práve z tohto dôvodu (ktorý je podstatou regionálnej civilizácie Rusi v etape formovania Ľudskosti po krachu minulej globálnej civilizácie) sme bez rozmyslu ľahkovážni, dôverčiví, a bezhlavo sa vrháme do všemožných aktivít, náhle uveriac niečomu novému a plne sa zrieknuc svojej nedávnej minulosti. No naša unáhlená fanatická viera v čokoľvek je len krátkodobá a vzniká pri prekonávaní kríz rozvoja, v ktorých sa prejavujú naše minulé absencie včasných odpovedí na otázku «čo je pravda?», a tiež naše minulé chybné odpovede na ňu. Potom, tak rýchlo ako prišla, tak aj ustupuje, a my začíname pochybovať o tom, čo sa predtým stihlo stať nespochybniteľnou fanatickou vierou a začíname overovať jej pravdivosť, v presvedčení, že pravda ustojí každú skúšku života, ale lož a chyby stroskotajú . Toto sa týka všetkého: jak vieroúk a teologických doktrín, zámerne nepotvrdzovaných v umelo zinscenovaných experimentoch (ktorých pravdivosť však môže potvrdiť alebo vyvrátiť samotný život), tak aj vedeckých hypotéz a teórií, ktoré môžu byť podrobené experimentálnej skúške. 

  Jediné, o čom väčšina ľudí na Rusi nikdy nepochybovala, je to, že Najvyšší Boh, ktorý predurčil existenciu Vesmíru, existuje, a že ľudia by s Ním mali žiť v súlade. Áno, aj mnohí z tých, ktorí v epoche štátnej ideológie materialistického ateizmu tvrdili, že Boh neexistuje, predsa len v živote žili podľa svedomia, ktoré cítilo, že Boh existuje a v živote treba realizovať svedomím vnímaný Boží Zámer.

   Všetky vierouky, ktoré nahradili jazyčnícke náboženstvá národov, žijúcich v hraniciach Ruskej civilizácie, . Tie boli tak či onak prijaté národmi, ale aj potom ruskí ľudia rôznych národností polemizovali o obraze Božom (o súbore predstáv o všetkom Božskom ako takom) a o tom, čo znamená súlad medzi ľuďmi a Najvyšším Bohom vecne i formálne. Otázka vždy bola a je iba v tom, či to tak dal Boh, alebo bol niekto posadnutý a šiel neodbytne proti Zámeru, fanaticky pritom volajúc Boha na pomoc. A cudzinci tieto naše spory nikdy nechápali. A dá sa predpokladať, že práve kvôli tejto nevykoreniteľnej snahe o odhalenie a vnesenie Pravdy-Istiny do každodenného života nám Boh odpúšťal a odpúšťa mnohé z toho, čo nebolo odpustené iným, už neexistujúcim kultúram.

Z knihy Mŕtva voda I. str. 277 k stiahnutiu TU .